Očakávaný mail prišiel a nevedel som kvôli nemu ani poriadne spať, to bude tým, že ma už naozaj toho veľa v živote postretlo a chcel som vziať späť to čo som už raz napísal. Sme si hrozne podobní a niekedy mi z toho naskakuje husia koža, lebo tak spriazneného človeka som ešte nestretol a to som ich už stretol naozaj dosť. Trochu ma akoby spucovala za nápad dať si pauzu a okomentovala to proste iba tým, že je fajn keď si povieme či napíšeme svoje myšlienky, ale nevie si predstaviť čas bez toho aby sme sa videli, alebo šli na prechádzku a proste s tým nesúhlasí. Pekne sa to čítalo a nabudúce si dám po prstoch. V ten deň sme prežili krásne popoludnie a chvalabohu neboli naše nálady také premenlivé ako počasie čo nás poobedím sprevádzalo. Ale vždy si vieme ničo vymyslieť a hlavne dohodnúť. Nenútene, v kľude a pohode zalezieme aj do najhoršieho podniku na čaj, či kofolu a následne zas prejdeme do pekného útulného podniku s fajn obsluhou a dobrou atmosférou. Prípadne sa iba tak prechádzame a kecáme, pokiaľ sa dá vonku vydržať. Krásne mi je s ňou.
Opäť som s ňou dnes na chvíľku bol a neviem či jej niekedy budem mať dosť, lebo aj malú chvíľku vieme pekne prežiť a či už sa poflakujeme niekde vonku, alebo ako dnes čo sme sa stretli v nákupnom centre a dali si spolu niečo ako pred-obed a za tu hodinku sme sa aj nasmiali. Však kto by sa nesmial keď som zobral soľ a nevšimol som si, že s tou soľou beriem aj umelé sladidlo, ktoré bolo v rovnakej priehradke, rovnako veľký sáčok a chudina si ocukrila hranolky. Rehnili sme sa pekných pár minút a to sa tvárila, že sa nič nedeje, až keď začala sfúkavať tie kryštáliky som si všimol prečo - "umelé sladidlo do nápojov". Ale kombinácia chutí to vraj bola naozaj dobrá.
Stále uvažujem, že prečo sa nám skrížili cesty. Ja z Bratislavy, ona z Pezinka, ja ešte ženatý aj keď nie už dlho, ona zadaná už viac ako štyri roky a je vekový rozdiel medzi nami osem rokov. To môže za to školenie. Keby som tam nešiel ako som pôvodne uvažoval, tak by sme sa asi nikdy nestretli. Pritom prvý deň som si ju ani poriadne nevšimol, až potom na ďalší raz. Usmiala sa na mňa a ja som jej to opätoval. Potom pohľady a napokon večer pri biliarde sme sa "nechtiac" pár krát dotkli rukami. Nakoniec za mnou prišla, keď som fajčil a to bol vtedy záblesk. Vtedy sa mi roztriasli kolená a mal som ju chuť pobozkať, ale udržal som sa. Vydržal som to ešte hodne dlho.
Neviem byť pri nej dobrý chlapec, ako som sa vždy správal a prvú pusu som jej dal s ospravedlnením – „prepáč ja musím“ – a následne som odišiel a nejal ju tam. Nechcel som jej robiť problémy a už vôbec jej komplikovať vzťah s Marošom, ktorý je hokejistom v nejakom presne neurčenom klube. A pritom sa tvárila šťastne, ale za to asi môže tá chémia medzi nami, aj keď je to fajn výhovorka, ale pre nás nie je. Neriešili sme budúcnosť a to sa ani nedalo, lebo by sme toho hneď nechali, a neriešime to ani teraz. Žijeme pre súčasnosť a strašne rád by som si prial pokračovanie, ale to ukáže všetko čas ako to s nami bude.
Naozaj si niekto nevie nájsť správneho partnera celý život a aj môj prvý pokus sa nepodaril a bolí ma to, ale každý si žijeme svoj život a keď neznepríjemňujeme život druhým, tak myslím môžeme žiť život šťastný a radostný. Mám rád ľudí čo som v živote stretol a viem odpúšťať a to je asi moja výhoda, ktorá sa mi aj pár krát vypomstila, ale som rád aj takým skúsenostiam. Však čo nás nezabije, tak to nás posilní, ako to povedal nejaký múdry človek.
Tak ako ja človek v tridsiatich rokoch s holou riťkou keď budem po rozvode a hlavou plnou nápadov a hlavne lásky, sa snáď opäť budem venovať tým veciam ako chcem a opäť nájdem ten úsmev ako som mal a ako ma ľudia poznali. Bude ako bude, ale už naozaj musí byť lepšie. Pokračovania života prinesú vždy niečo nové a nové musí priniesť aj dobré veci čo nás budú tešiť. Tak ďalšie dni prinesú nové a krajšie veci. Verím tomu.
Komentáre
...
od autora